Malý tvrdší kúsok papiera s menom, adresou a telefónnym číslom. Aj takto by sme mohli najjednoduchšie zadefinovať vizitku. Stavím sa, že každý z nás má v peňaženke aspoň jeden takýto papierik, či už svoj vlastný alebo niekoho cudzieho. Tento článok som sa rozhodol napísať pri upratovaní plechovej krabičky, do ktorej si ukladám všetky nazbierané vizitky. Okrem mnohých cudzích som tam objavil aj moje prvé kartičky, keď som ešte ako malý chlapec pracoval pre moju súkromnú detektívnu kanceláriu (-: Neskôr pribudla vizitka z televízie a magazínu, potom z vydavateľstva, univerzity, cestovnej kancelárie a úplne poslednou je moja taký experiment - fotovizitka. Momentále som opäť na voľnej nohe, takže ma v najbližšej dobe opäť čaká výroba nových vizitiek.
 | Podľa etikety sa pred každou prvou návštevou musel návštevník prezentovať svojou vizitkou domácej pani. Po zazvonení na zvonček sluha otvoril dvere a v ruke držal striebornú tácku, na ktorú mu návštevník položil svoju vizitku. Následne sa sluha vytratil a išiel ukázať navštívenku domácej pani na posúdenie, či danú návštevu osobne príjme alebo nie. Každá domácnosť strednej a vyššej vrstvy mala pri vchodových dverách vo vstupnej hale umiestnený strieborný podnos spolu s ceruzkou a blokom papierov. Zozbierané vizitky na tomto podnose slúžili ako katalóg tých, ktorí už danú domácnosť navštívili a tiež ako zoznam ľudí, ktorých bolo treba na oplátku recipročne navštíviť v blízkej budúcnosti. Ak by si návštevník čakajúci v hale prezeral zozbierané vizitky hostiteľa, bolo by to považované za obrovskú drzosť. |
Vizitky, resp. niekedy sa to volalo navštívenky (visiting cards/calling cards) sa využívajú približne už od 15. storočia. Prvýkrát sa objavili v Číne a do Európy sa dostali o dve storočia neskôr. Aristokrati a členovia kráľovskej rodiny ich posielali po svojich lokajoch hostiteľom, aby im tak oznámili svoju návštevu.
Keď bol pravý horný roh na vizitke prehnutý, znamenalo to, že majiteľ tejto kartičky sa prezentoval osobne. Vizitka prehnutá v polovici znamenala, že návšteva bola určená pre viacerých alebo všetkých členov rodiny. Dávanie a prijímanie takýchto kartičiek bolo hmatateľným dôkazom o splnení si určitého spoločenského záväzku. Vizitky sa stali nevyhnutným nástrojom etikety a predstavovali vysoké postavenie a sofistikované správanie. V 19. storočí sa tieto kartičky stali neodmysliteľným doplnkom strednej a vyššej spoločenskej vrstvy.
Vizitky, ako ich viac menej poznáme aj dnes sa stali populárnymi začiatkom 17. storočia v Londýne. Išlo o tzv. “business cards“, ktoré slúžili na propagáciu a reklamu obchodníkov. V tom čase nebolo bežné číslovanie ulíc a mnohé vizitky obsahovali aj mapu s inštrukciami, ako danú firmu nájsť. Obchodníci sa chceli navzájom odlišovať a tak vznikali vizitky s rôznymi vzormi, na rôznych typoch papiera či s rôznou farebnou potlačou.
V súčasnosti už také prísne pravidlá vo “vizitkovej etikete” nepanujú, no stále platia určité zásady pri prijímaní či odovzdávaní vizitiek. Nevzťahuje sa to len pre ázijské krajiny, kde by sa napríklad vizitky nemali podávať s ľavou rukou. Tiež sa nepatrí odložiť prijatú vizitku rovno do vrecka. Ďalej by ste si na vizitku nemali robiť poznámky o dotyčnej osobe. A keď už, tak aspoň nie pred jej očami (-: Iným zaužívaným pravidlom je, že keď používate vizitky v cudzej krajine, mali by ste ich mať v jazyku daného národa. V takýchto prípadoch sú bežné obojstranné vizitky v cudzom jazyku na druhej strane. Vizitky by sa mali nosiť vo vhodnom púzdre, aby sa tak zachoval ich stopercentný stav. Myslím, že ani netreba pripomínať, že vaše vizitky by ste v žiadnom prípade nemali odovzdávať ufúľané, pokrčené alebo v inom neestetickom stave. Táto kartička prezentuje vašu osobu či vašu činnosť a u ostatných by mala zanechať čo najlepší dojem.
Na záver ešte malá zaujímavosť. Štandardné rozmery vizitiek nie sú v každej krajine rovnaké. Väčšinou ide o rozdiel len pár milimetrov a niekedy aj menej. Pre lepšiu predstavu som pripravil tabuľku s konkrétnymi číslami:
